Vedecké metódy

Jozef Ristvej
Katedra Krízového Manažmentu
Žilinská univerzita v Žiline
e-mail: jozef.ristvej@fsi.uniza.sk

Katarína Kampová
Katedra bezpečnostného manažmentu
Žilinská univerzita v Žiline
e-mail: Katarina.Kampova@fsi.uniza.sk

Abstrakt

Cieľom predkladaného článku je poskytnúť základné informácie mladým vedeckým pracovníkom, doktorandom, ale i študentom na vysokých školách, ktorí sa v rámci svojej práce často stretávajú s potrebou vymedzenia či definovania metód používaných vo svojej vedeckej práci, ale aj tým, ktorí si chcú osvojiť teoretické základy vedeckej práce.

Abstract

The main aim of this article is to provide the basic information to young researchers, doctorate students and also to university students, who often require to specify or to define the methods, which are used within their work, but also to people, who want to learn theoretical foundations of scientific work.

Úvod

Pri skúmaní problematiky a hľadaní odpovedí na dané problémy v rámci rôznych výskumných prác, štúdií či projektov sa stretávame s metódami, ktoré vo všeobecnosti môžeme nazvať vedeckými. V tomto článku sa snažíme poskytnúť základné informácie mladým vedeckým pracovníkom, doktorandom, ale i študentom na vysokých školách, ktorí sa v rámci svojej práce často stretávajú s potrebou vymedzenia či definovania týchto metód, ale aj tým, ktorí si chcú osvojiť teoretické základy vedeckej práce.

Čo je vedecká metóda?

Vedecká metóda je aparátom každej vedeckej práce a bez nej nie je možné získať pravdivé, presné, vzájomne súvislé poznanie skutočnosti. Pojem vedecká metóda je všeobecný a relatívne obsažný: Chápe sa najčastejšie ako „súhrn pravidiel, ktorými sa treba riadiť v procese poznania alebo ako súbor pravidiel, vyjadrujúci účelný a objektívne zvolený spôsob ako skúmať jav a dosiahnuť vedecké poznanie“, alebo tiež ako „spôsob, ktorým sa získavajú, klasifikujú a vysvetľujú nové vedecké poznatky“, alebo ako „zámerný a cieľavedomý, uvedomený postup pri práci alebo v konaní“ (6). Podľa inej definície je vedecká metóda pojem, ktorý označuje súhrn postupov, na základe ktorých je veda vybudovaná (6).

V každej vedeckej oblasti sa riešenie problému skladá z určitých krokov, ktoré sa vo všeobecnosti nazývajú poznávací cyklus. Tento cyklus sa skladá z zhromažďovania empirických údajov, ich triedenia a spracúvania, pokračuje formuláciou nového poznania a jeho objasňovaním a zatrieďovaním do vedeckého systému (viď. Obrázok 1).

Obrázok 1 Kruhová štruktúra skúmania (vytvorené podľa modelu ©DVSF (5))

Z obrázku 1 a z vyššie uvedených definícií vedeckej metódy vyplýva, že v rámci poznávacieho cyklu vzhľadom na riešený problém, nehovoríme iba o jednej vedeckej metóde, ale o určitom súbore vedeckých metód, ktoré súvisia s jednotlivými krokmi vedeckého cyklu, a ktoré na seba nadväzujú alebo sa prelínajú.

Kroky vedeckého cyklu môžeme usporadúvať do týchto skupín:

A - stanovenie témy, voľba a vymedzenie problému,

B - štúdium literatúry a prehľad skúmania v danej problematike,

C - formulácia hlavného cieľa a pracovných hypotéz skúmania,

D - organizácia skúmania,

E - voľba metód skúmania, postup pri ich použití,

F - zber materiálov, spracovanie faktov,

G - interpretácia a prezentácia výsledkov skúmania.

Stanovenie témy, voľba a vymedzenie problému je krok, ktorý je charakterizovaný položením si otázky a stanovením cieľa skúmania. Štúdium literatúry a prehľad skúmania v danej problematike znamená, že príprava skúmania musí vždy nevyhnutne začínať dôkladným štúdiom literatúry, ktorá sa dotýka skúmaného problému. Tento proces je zdrojom potrebných informácií. Napomáha nám získať prehľad o probléme, ktorý nás zaujíma, o súčasnom stave jeho riešenia, vybrať a stanoviť vlastný skúmaný problém, jeho teoretické východiská, spresniť alebo preformulovať vlastný cieľ skúmania. Formulácia hlavného cieľa a pracovných hypotéz skúmania je výpoveď o jave, ktorej platnosť nie je definitívne overená. Hypotéza je v podstate neverifikované tvrdenie, spočívajúce na verifikovateľných predpokladoch a vedecky zdôvodnená. Je to tvrdenie o stave vecí, ktoré nie je možné priamo pozorovať alebo experimentálne potvrdiť, napr. o spôsobe existencie objektov, súvislostí, zákonitostí, vlastností, príčin, následkov, atď. Hypotézy vytvárame na to, aby nám pomáhali najmä objasňovať súvislosti a vysvetľovali pravidelnosti. Takáto hypotéza by mala byť stanovená „vedecky“, čo znamená, že má sa dotýkať konkrétnej vedeckej úlohy a nie nedokázateľných vecí. Napríklad, výrok ako „bezpečnostný manažment je lepší, ako krízový manažment“ nie je vedecká hypotéza. Takýto výrok nemôže byť dokázaný ako správny alebo nesprávny. Za vedeckú hypotézu v určitých prípadoch môžeme pokladať napríklad výrok „súčasťou bezpečnostného manažmentu je krízový manažment“.

Organizácia skúmania priamo súvisí so stanovenou hypotézou, v prípade ak je daná hypotéza stanovená vedecky, tak nie je zložité navrhnúť experiment alebo iný postup, ako túto hypotézu overiť. Avšak v prípade ak nie ja stanovená vedecky, sa stretávame s rôznymi problémami, ktoré vyúsťujú do nevyriešenia skúmaného problému.

Voľba metód skúmania a postupu pri ich použití súvisí s podstatou stanovenej hypotézy a možnosťami využitia rôznych metód, ktoré nám umožnia overiť túto hypotézu. Napríklad pri overovaní hypotézy „súčasťou bezpečnostného manažmentu je krízový manažment“ môžeme využiť dotazníkový prieskum, na základe ktorého overíme stanovenú hypotézu. Avšak napríklad pri overovaní hypotézy „Škoda Fabia je bezpečnejšia ako Dacia Sorento“ je možné využiť experiment, pri ktorom sa za určitých vopred stanovených kritérií vykoná overenie tejto hypotézy.

Zber materiálov, spracovanie faktov znamená, že od počiatku riešenia vedeckého problému pracujeme s rôznymi informácia či údajmi, ktoré je potrebné určitým spôsobom spracovať a následne ich využiť v poslednom kroku, a to v interpretácií a prezentácií výsledkov skúmania. Niektoré experimenty ukážu novú otázku - problém, ktorý sa musí riešiť. Na základe takto popísanej štruktúry skúmania môžeme povedať, že pri riešení rôznych problémov, nie je možné využiť iba jedinú konkrétnu metódu, vo väčšine prípadov je to súbor prepojených vedeckých metód s matematickými metódami.

Samotný poznávací cyklus je iba teoretickou postupnosťou krokov, ktorá musí byť podložená konkrétnymi vedeckými metódami najskôr základnými, ďalej kombinovanými a pokročilými vedeckými metódami s prepojením na konkrétne matematické metódy. My sa budeme v tomto príspevku zaoberať najmä prepojením poznávacieho cyklu a základných vedeckých metód.

Základné vedecké metódy

Medzi základné vedecké metódy môžeme zaradiť napríklad metódu pozorovania, experiment, analýzu a syntézu, metódu porovnávania a zovšeobecňovania, atď. Využitie týchto metód v rámci poznávacieho cyklu nie je obmedzené na jednotlivé kroky, jednotlivé metódy je možné využiť súčasne vo viacerých krokoch.

Metóda pozorovania ako jedna zo základných vedeckých metód spočíva v systematickom a účelnom vnímaní predmetu a javu riešeného problému. Pozorovanie má široké uplatnenie hlavne pri vnímaní vonkajších stránok riešeného problému napríklad porovnávanie konkrétnych procesov, a taktiež pri zhromažďovaní faktických údajov o kvalitatívnej a kvantitatívnej stránke skúmaného problému. Metóda pozorovania je súčasťou viacerých iných metód používaných pri výskume napríklad pri experimente, modelovaní, skúšaní, atď. I keď metóda pozorovania je často využívaná, je potrebné si uvedomiť, že pri pozorovaní je potrebné stanoviť cieľ pozorovania v súvislosti so skúmanou problematikou, zostavenie plánu pozorovania, voľbu najvhodnejšej situácie, času a miesta. Dôkladná príprava na pozorovanie zabezpečuje jeho úplnosť a hĺbku, čo sa následne odráža pri riešení daného problému.

Ďalšou metódou zo skupiny vedeckých metód je i experiment. Experiment ako vedecká metóda zastáva veľmi významné miesto. Jeho charakteristickou zvláštnosťou je aktívne zasahovanie riešiteľa do skúmaného problému s cieľom zreprodukovať získané výsledky v maximálnej možnej miere. Ak porovnáme metódu pozorovania s experimentom, tak môžeme povedať, že experiment si vyžaduje oveľa viac tvorivého myslenia a premýšľania o všetkých detailoch činností súvisiacich s vyriešením problému. Experiment ako vedecká metóda má rôzne výhody, medzi ktoré môžeme zaradiť možnosť skúmania rôznych nereálnych situácií s využitím rôznych technológií, techník či zariadení.

Spoločenské vedy to ale nemajú tak jednoduché ako vedy prírodné. Tie totiž bežne používajú metódu experimentu. Ak chceme dokázať, že na rýchlosť predmetu priťahovaného zemskou príťažlivosťou nemá žiadny vplyv váha ani tvar tohto predmetu, vyhodíme z okna televízor a glóbus. Pokiaľ dopadnú na zem súčasne, hypotéza o platnosti zákona fyziky platí. Ak nie, pokúsime sa nájsť ďalší televízor a ďalší glóbus, ktoré využijeme na overenie vlastných zistení a tento experiment môžeme opakovať niekoľko krát. Podobne možno používať experiment aj v ďalších vedách ako chémia, biológia a matematika. Je ale možné experimentovať v spoločenských vedách? Podľa viacerých autorov áno, ďalší za náhradu experimentu v spoločenských vedách považujú metódu porovnávania, o ktorej sa zmienime nižšie.

Vyššie popísané metódy môžeme zaradiť i do skupiny tzv. empirických metód, čo znamená, že vychádzajú zo skúseností a sú späté s metódami logickými, a preto nikdy neexistujú v čistej podobe. Získaný empirický materiál musí byť logický spracovaný, a to využitím logických — vedeckých metódy ako sú analýza a syntéza, porovnávanie a zovšeobecňovanie, abstrakcia, atď.

Vedecké metódy ako analýza a syntéza sú obecné vedecké metódy, bez ktorých sa neobíde žiadny vedecký výskum. Preto sa tieto metódy používajú vo všetkých etapách a na všetkých stupňoch riešenia vedeckého problému. Analýzu ako vedeckú metódu môžeme charakterizovať ako proces myšlienkového rozčleňovania skúmaného problému na jednotlivé časti, prvky, znaky, protiklady a ich skúmanie s cieľom odhaliť ich podstatu. Teda úlohou analýzy je vyčleniť z celej masy faktov a súvislostí tie hlavné, podstatné, nutné, ktoré môžu osvetliť príčiny vzniku a priebehu skúmanej udalosti, jej podstatu.

Vedeckú metódu syntézu môžeme charakterizovať ako proces zisťovania súvislostí medzi vyčlenenými prvkami, znakmi, protikladmi, ich prepojenie a následnú reprodukciu skúmanej udalosti s ich podstatnými znakmi a vzťahmi. Syntéza umožňuje sledovať vzťahy medzi faktami, charakter vzájomných súvislostí medzi nimi, odhaľovať príčiny, funkčnú závislosť, postupnosť etáp či tendenciu vývoja skúmaného javu. Teda analýzu a syntézu môžeme označiť za protichodne orientované metódy využívané pri výskume určitého problému (analýza od celku k časti, syntéza od časti k celku).

Medzi vedecké metódy môžeme zaradiť i metódy indukcie a dedukcie, ktoré dopĺňajú vyššie popísané metódy. Indukcia sa využíva na vytváranie všeobecných vedeckých záverov, teorémou, na základe zhodnotenia základných vedeckých dát. Dedukcia na rozdiel od indukcie vychádza zo všeobecných predpokladov a vzťahuje ich na jednotlivé všeobecné alebo čiastkové závery.

Ďalšou vedeckou metódou, ktorú môžeme začleniť do kategórie logických je metóda porovnávania. Pred vyslovením akéhokoľvek súdu o riešenom vedeckom probléme sa snažíme určiť, v čom sa zhoduje s predmetmi, ktoré sú nám už známe a v čom sa od nich líši. Porovnávanie môžeme označiť ako proces zisťovania znakov zhody a odlišnosti skúmaného predmetu, jeho konfrontáciu s inými predmetmi. Metóda porovnávania má veľký význam pri objasňovaní procesov zmien, vývoji, dynamike skúmaného vzťahu, odhalení tendencií a zákonitostí jeho vývoja. Pre efektívne využívanie metódy porovnávania sú určené pravidla, a to porovnávať môžeme iba vzájomne súvisiace javy jedného druhu, nie je prípustné u porovnávaných javov sa obmedzovať iba na zhodné znaky, ale je nutné zisťovať i to, čím sa líšia.

Veľmi využívanou vedeckou metódou v spoločenskom, ale i v technickom prostredí je metóda abstrakcie. Bližšie túto metódu môžeme charakterizovať ako odhliadnutie, myšlienkové odlučovanie vlastností, súvislostí a vzťahov, ktoré sťažujú prenikanie do skúmaného problému. To znamená, že každý skúmaný problém má nekonečné množstvo znakov, súvislostí a vzťahov a pri skúmaní konkrétneho procesu sú zväčša dôležité tieto typické súvislosti a vzťahy a stranou sa ponechávajú mnohotvárne podrobnosti, ktoré vzhľadom na stanovený cieľ neprinášajú podstatné informácie. K poznaniu konkrétneho javu je potrebné ho študovať krok za krokom, jednu stránku za druhou a dočasne ponechávať stranou ostatné stránky, abstrahovať od nich.

Ako protikladnú metódu k metóde abstrakcie môžeme označiť metódu zovšeobecňovania. Táto metóda je charakterizovaná myšlienkovým prechodom od jedinečného k všeobecnému, pomocou zjednocovania údajov na základe jedného alebo viacerých zhodných znakov. Základom tejto metódy je všeobecnosť súvislostí reálnych predmetov a javov, vzájomná súvislosť jedinečného a všeobecného vo všetkých reálne existujúcich udalostiach.

Na dosiahnutie cieľa vedeckého výskumu sa okrem vyššie popísaných základných vedeckých metód využívajú i rôzne iné metódy, medzi ktoré môžeme zaradiť metódy matematickej štatistiky (teória pravdepodobnosti, korelačná analýza, analýzy časových radov), metódy matematickej analýzy a lineárnej algebry (diferenciálny počet, extrapolácia, maticový počet) či metódy operačnej analýzy (matematické programovanie, štrukturálna analýza, sieťová analýza, modely hromadnej obsluhy a pod.).

Záver

Metódy (či už vedecké, alebo nevedecké) sú nástrojmi poznávania a pri ich výbere rozhoduje kritérium primeranosti, teda výber metódy závisí od predmetu a cieľa poznávania a skúmania, samozrejme vo vedeckom skúmaní sa predpokladá použitie vedeckých metód s prepojením na matematické metódy. V článku sme predstavili základné vedecké metódy a zhrnuli niektoré matematické metódy využívané pri riešení problémov a hľadaní odpovedí na stanovené otázky.

Literatúra:

• HORÁČEK, Jiří, RISTVEJ, Jozef: Tvorba metodiky projektu výskumu, EDIS — vydavateľstvo ŽU , Žilina, 2007, 32 strán, ISBN 978-80-8070-773-6.
•  MEŠKO, D., KATUŠČÁK, D., FINDRA, J., a kolektív.: Akademická príručka. 2 vyd., Osveta, Martin, 2005, 496 s. ISBN 80-8063-200-6.
• RISTVEJ, Jozef: Príprava projektu na Festival vedy a techniky AMAVETu: Diel I., In: AMAVET revue, 2006, roč. 16, číslo: november - december, str. 11-12. ISSN 1336-1422.
• RISTVEJ, Jozef: Príprava projektu na Festival vedy a techniky AMAVETu: Diel II., In: AMAVET revue, 2007, roč. 17, číslo: január, str. 9-10. ISSN 1336-1422.
• LORENZON, Barbara, CLOSE, Richard, RISSINGER, William: Teaching Your Students How to Do Student Science Research Projects, DVSF, Philadelphia, 2007, 54 strán.
•  Bendíková — Gažáková, S.: Empirické metódy poznávania, (on-line), dostupné na: http://www.ddp.fmph.uniba.sk/~bendikova/metodika/metody.htm , 2009-12-14.